Kamo, tak toto nevymyslíš, toto napíše sám život. Dnes som zažil takú gastro-kovbojku v kuchyni, že doteraz vetrám celý byt a rozmýšľam, či nemám vrátiť občiansky preukaz.
Povedal som si, že kamo, nie je nad to si uvariť dobré jedlo po dlhom čase. Žiadne donášky, žiadne polotovary, proste poctivá domáca kuchyňa. Chytila ma taká tá nostalgická chuť, tak som sa rozhodol si uvariť francúzske zemiaky – alebo inak, ako sa u nás familiárne volajú, skladané zemiaky. Veď na tom sa nedá nič pokaziť, nie? Nakrájaš, vrstvíš, zaleješ, upečieš. Easy peasy.
Rozložil som sa v kuchyni ako šéfkuchár z kulinárskej šou. Všetko som si poctivo pripravil, nakrájal zemiaky na kolieska, klobásku na hrubé chlapské plátky, vajíčka natvrdo, cibuľu… Vyhral som sa s tým ako s legom. S láskou a precíznosťou chirurga som to všetko poukladal na plech, vrstvu po vrstve, symetria level milión. Zalial som to vajíčkom so smotanou a s hrdým úsmevom, aký mávajú víťazi, som to šmaril do rúry.
Sadnem si na gauč, hovorím si: „Kamo, ty si pán, to bude večera roka.“
A v tom to prišlo. Čistá facka na prebudenie. Sedím, pozerám do blba a zrazu mi v hlave blikla kontrolka. Čo som zistil, bolo, že som to zabudol osoliť. Rozumieš ma? Celý ten architektonický skvost zo zemiakov a klobásy, do ktorého som dal dušu, bol kompletne bez štipky soli. Totálne fádna, sladká hmota. V momente ma zalial pot. Začal som vymýšľať plány, že to dodatočne posolím zvrchu, alebo že na to vysypem pol kila vegety, keď to vytiahnem.
Lenže vesmír si povedal, že jedna dráma na dnes mi nestačí.
Ako tak na gauči panikárim a googlim „ako zachrániť nesolené francúzske zemiaky“, zrazu mi do nosa udrel taký ten špecifický, štipľavý závan. Vôňa detstva to veru nebola. Pozriem smerom ku kuchyni a odtiaľ sa valil dym, akoby som tam odpaľoval dymovnicu na futbalovom štadióne.
Kamo, ja som na ne v tej panike úplne zabudol a ešte som ich aj skoro pripálil! Šprintoval som do kuchyne, hodil som po pekáči chňapky, vytrhol dvierka na rúre a vyvalil sa na mňa čierny mrak. Skoro mi zhoreli, kamo! Vrchná vrstva už chytala uhoľnú farbu a klobásky sa pomaly menili na brikety do grilu. Zachránil som to v poslednej sekunde.
Výsledok? Sedím v kuchyni, okná dokorán, vonku 15 stupňov, ja v mikine, zemiaky na stole čierne ako uhoľné bane a navrchu nasypané tri hrste soli, ktoré vyzerajú ako čerstvý sneh na spálenisku. Keď do toho zahryznem, najprv mi vykrúti ústa zo soli a potom prežúvam horké pripálené uhlie. Ale vieš čo? Zjedol som to. Chlap predsa nevyhodí plech skladaných zemiakov kvôli takejto drobnosti. Nabudúce si radšej objednám pizzu, kamo.
