Poznáte to. Príde leto a zrazu má každý v okolí prebytok jednej veci. Cukety. Sú všade. Rastú ako divé a ľudia vám ich strkajú, akoby to boli zlaté tehly. No a keďže som chlap, čo sa v kuchyni nebojí (skoro) ničoho, zľutoval som sa nad jednou obrovskou zelenou potvorou od susedy. „Čo s tým?“ hovorím si. Odpoveď bola jasná: „Cuketové placky! Klasika!“
Hovorím si, kamo, nie je nad to si uvariť dobré jedlo po dlhom čase. Na cuketových plackách sa predsa nedá nič pokaziť. Naivita najvyššieho stupňa. Keby som bol vedel, čo ma čaká, radšej by som tú cuketu vymenil za pivo.
Fáza 1: Boj o holý život (a prsty)
Rozložil som sa v kuchyni ako šéfkuchár. Cuketa na linke, strúhadlo pripravené. A tu začala prvá dráma. Cuketa bola tvrdá ako kameň. Kamo, ja som na tom strúhadle tancoval tango, len aby som tú potvoru nastrúhal. Odporúčam to ako tréning na biceps, posilňovne môžu zavrieť. Keď som bol v polovici, zistil som, že nemám nastrúhanú len cuketu, ale aj polovicu vlastného palca. Krv a cuketa – to znie ako názov nejakého hororu.
Napokon som tú zelenú masu porazil a hodil do misky. A tu prišiel prvý moment osvietenia. Čo som zistil, bolo, že cuketa nie je zelenina, ale prestrojená vodná bomba. Z tej nastrúhanej masy začala vytekať voda prúdom. Všade. Celá linka bola potopa. V panike som začal hľadať spôsob, ako to vysušiť, utierky, servítky, všetko. Pôsobilo to skôr ako hasenie požiaru než varenie.
Fáza 2: Alchýmia bez soli
Dostal som sa do fázy „cestíčko“. Nastrúhaná, trochu (veľmi málo) vysušená cuketa, vajíčka, múka, cesnak (veľa cesnaku, som predsa chlap) a trocha majoránky. Zamiešal som to a s hrdosťou víťaza som sa pozrel do misky. Vypadalo to celkom fajn. Trochu tekuté, ale hovorím si: „Však sa to na panvici vysuší.“
Ale kamo, vesmír si povedal, že ma dnes v kuchyni vyškolí.
Všetko som si pripravil a s pocitom, že som pánom situácie, som sa chystal rozpáliť panvicu. A v tom to prišlo. Čistá facka na prebudenie. Sedím v kuchyni, pozerám na cestíčko a zrazu mi v hlave blikla kontrolka. Čo som zistil, bolo, že som to zabudol osoliť. Rozumieš ma? Celý ten architektonický skvost z cukety, cesnaku a mojej krvi bol kompletne bez štipky soli.
V momente ma zalial pot. Skúšal som to zachrániť. Posolil som to cestíčko v miske, zamiešal, posolil znova, pre istotu. Ale v hlave som mal len jedno: „To bude katastrofa. Fádna, bezchutná, zelená hmota.“ No nič, panvica rozpálená, olej dymí, ideme na to.
Fáza 3: Spálené sny a dymová clona
Prvá placka pristála na panvici. Očakával som syčanie a vôňu cesnaku. Namiesto toho sa ozval zvuk, ako keby som na panvicu hodil mokrú špongiu. Cestíčko sa začalo okamžite roztekať, pretože – prekvapenie! – v tej cukete bolo stále asi tak liter vody. Namiesto placiek som mal na panvici cuketovú praženicu.
A ako tak panikárim s varechou v ruke, snažiac sa tú rozpadnutú hmotu spojiť, zrazu mi do nosa udrel taký ten špecifický, štipľavý závan. Vôňa detstva to veru nebola. Pozriem smerom ku sporáku a odtiaľ sa valil dym, akoby som tam odpaľoval dymovnicu na futbalovom štadióne.
Kamo, ja som na ne v tej panike úplne zabudol a ešte som ich aj skoro pripálil! Šprintoval som ku sporáku, hodil som po panvici chňapky a vyvalil sa na mňa čierny mrak. Skoro mi zhoreli, kamo! Vrchná vrstva už chytala uhoľnú farbu a cesnak sa menil na čierne brikety do grilu. Zachránil som to v poslednej sekunde.
Cuketový Uhoľ
Výsledok? Sedím v kuchyni, okná dokorán, vonku 15 stupňov, ja v mikine, cuketové placky na stole čierne ako uhoľné bane a navrchu nasypané tri hrste soli, ktoré vyzerajú ako čerstvý sneh na spálenisku. Keď do toho zahryznem, najprv mi vykrúti ústa zo soli, potom prežúvam horké pripálené uhlie a v strede cítim tú fádnu, mokrú cuketu, ktorú som aj tak nakoniec nedosolil dosť.
Ale vieš čo? Zjedol som to. Chlap predsa nevyhodí tanier chrumkavých (a pripálených) cuketových placiek kvôli takejto drobnosti. Nabudúce, keď niekto povie slovo „cuketa“, radšej utečiem. Alebo si objednám pizzu. Pretože niet nad to ako sa pobaviť na vtipných momentoch iných ľudí, no nie? Ha celkom som si to užil.
